späť

Povesť o zbojníkovi Stanovi

komentárov




Ďaleko v horách pod Inovcom je skala, ktorú nazývajú Stanovou skalou. Povesť vraví, že každý rok na svätého Jána Krstiteľa sedí na tejto skale dievčina a čaká ...

Po porážke Rákociho na turnianskom poli trpelo hlavne obyvateľstvo tohto okolia. Nie je div, že v týchto nepokojných časoch, keď verejný poriadok a bezpečnosť boli narušené, vznikol zvláštny zbojnícky svet. Rozptýlení vojaci bez svojich veliteľov utekali po prehratej bitke pred zajatím. Mnohí sa však nechceli vrátiť späť k svojim pánom a dali sa na zboj.  I v našich horách vyčíňalo niekoľko takýchto zbojníckych skupín, ale asi preto nevošli do dejín ako Jánošíkova družina, lebo nebrali iba pánom – ale kde sa čo dalo.

Najsilnejšej zbojníckej skupine velil zbojník Stano, ktorý pravdepodobne pochádzal z blízkeho okolia. Medzi najvydarenejšiu akciu patrí i odcudzenie klenotnice grófky N... V nej mala okrem šperkov i prekrásnu umeleckú prácu z veľmi ušľachtilého kovu, ktorý nazývame zlato. Tento umelecký predmet zobrazoval pastiersku idylu – pastiera s dvanástimi ovečkami.

Keď zbojníka Stana chytili a vypočúvali na Trenčianskom „ratúze“, na otázku, kde schoval klenoty pani grófky, odpovedal: „ Nech pani grófka nosom preryje Inovecké hory – potom si svoje šperky nájde.“ V noci okolo väzenia vznikol zvláštny ruch, mreže na oblôčku jeho cely vypadli a cesta na slobodu bola voľná! To jeho kumpáni mu pomohli dostať sa na slobodu.

Zbojník Stano nebol až tak zlý človek. Pri úteku na slobodu volal so sebou aj svojho „spolubývajúceho“ -  sedliačika, ktorého zavreli do väzenia na jednu noc, pretože nezaplatil mýto, keď vstupoval do mesta. Tento však odmietol s ním odísť. „Na zboj už nevládzem,“ vravel, „ hoci by som rád, a na svedomí nemám žiadnu šperkovnicu, len nejaký ten grajciar za nezaplatenie mýtneho.“

I zľutoval sa zbojník Stano nad trenčianskym magistrátom – že z čoho bude žiť, keď sedliaci nemajú ani na mýto. Poradil sedliakovi, aby išiel tam a tam, odtiaľ 3 kroky na sever a ešte 2 kroky na západ od toho mohutného duba a aby tam kopal. Nájde tam vraj krčah temer do trištvrte naplnený drobnými žltými plieškami zvanými dukáty. „Budeš mať na mýto až do smrti. Zato však každý rok na Všetkých svätých zapáľ sviečku na tom mieste za moju dušu a toto nech robia i tvoji potomkovia,“ povedal zbojník a zmizol v tmavej noci.

Ako to už býva, poriadny zbojník nemohol byť bez frajerky, a tak ju mal i náš Stano. Jeho milá, Mariška, dlho vyčkávala svojho milého. Keď však nechodil, hnaná túžbou, vydala sa za ním do lesa k jeho skrýši, ktorú jej raz prezradil. Tohto využili pandúri a sledovali ju. Keď prišla ku skrýši, tá bola prázdna, nič netušiaca dievčina si teda sadla na skalu a čakala.  Po čase sa objavil Stano. Prekvapený, že ho tam Mariška čaká, chcel ju privítať. Vtom sa však na neho vrhli pandúri – on však miesto toho, aby sa bránil, vrazil nôž do srdca svojej milej, o ktorej si myslel, že ho zradila.

Na deň svätého Jána Krstiteľa, keď poludňajšie slnko rozohrieva vzduch, blízky potôčik žblnkoce, vo vzdušnom opare zrazu uvidíte siluetu dievčaťa sediaceho na skale. Nereaguje na zavolanie, ba nevystraší ju ani výstrel poľovníkovej pušky. Stále čaká na svojho milého, chce mu vysvetliť, že ho nezradila. Bolo by jej však zbytočné vysvetľovať, že sa už svojho milého nikdy nedočká.

Kto ju chce vidieť, nech si sadne na breh oproti Stanovej skale.

So zapadajúcimi slnečnými lúčmi i ona sa rozplýva, aby o rok na sviatok svätého Jána Krstiteľa prišla znova.

Stana, zbojníka, obesili, ale pastiera s ovcami i s ostatnými klenotmi však ešte stále skrýva Inovecké pohorie, lebo ani pani grófka, ani nikto iný ho zatiaľ nosom nepreryl.

Čo sa stalo so sedliakom, nevedno. Pravdepodobne si svoj dlh mestu vyplatil. Isté však je, že na vŕšku Červená hora, rozkladajúcom sa od Stankoviec nad Bodovkou, je každý rok na sviatok Všetkých svätých čerstvo vyčistená jama a na jej dne horí jedna jediná sviečka.

Povesť zapísal pán Rudolf Horňák v knižke (brožúrke) Trenčianska Turná do roku 1918, ktorá bola napísaná k 700. výročiu prvej písomnej  zmienky o obci.




Diskusia




Hore