DRIAPAČKY
komentárov
V chladnom jesennom období sa tradične u nás organizovali driapačky peria. Tieto stretnutia pri driapačkách vytvárali čulý spoločenský život, preberali sa aktuálne novinky, klebety.
S driapaním peria sa v našej obci spravidla začínalo po hodoch na sv. Martina - a driapačky trvali takmer celú zimu.
A ako prebiehali?
V kuchyni, pivnici či inej miestnosti sa pripravili stoly, lavice a stoličky, aby sa, hlavne vo večerných hodinách / v čase od 18,00 do 22,00 hod/, mohlo zhromaždiť 10, dakedy aj 20 žien, ktoré pravidelne do rodiny prichádzali niekoľko dní – pokiaľ všetko perie, husacie ale driapalo sa i kačacie, neodriapali. Okrem toho bolo treba nachystať veľa misiek, hrncov, lebo nie každej sa ušlo miesto za stolom. Gazdiná perie natlačila to väčších nádob, odkiaľ si každá žena perie brala do rúk a oddeľovala „páperie od kostrnky“. Kostrnky sa hádzali na zem pod stôl /po skončení to bola nekonečná práca upratať/ a odriapané perie sa dávalo pred seba na stôl. Ostatné ženy, ktoré neboli za stolom, mali misku na kolenách a perie driapali do nej. Keď bolo veľa odriapaného peria na stole a aj misky boli plné, zozbieralo sa do „sovka“ – teda do prázdnej periny. Kostrnky sa potom použili na podkurovanie v sporáku, niekedy sa nimi napĺňala i malá poduška. A ak bola práve v okolí zabíjačka, chalani zobrali kostrnky a nasypali ich v tom dome pred vchod – vraj im „postlali“. Chlapi so ženami spravidla na driapačky nechodievali.
Aj sa spievalo, aj veselo bolo. Deti radi počúvali rozprávanie starších, rôzne rozprávky, príbehy napr. takéto: Kedysi veľmi dávno boli babky z Turnej na púti na Svätej Hore. Zastavili sa aj v Prahe v zrkadlovej sieni. Jedna z nich pozerá a hovorí: „ Vitaj Katuša, aj ty si tu? Šak si nehovorila, že pojdeš“ /Katuša bola jej sestra /. A pokračuje: „ Jako som sa ja uklánala, tak aj ona, bolo mi to jakési divné. Až mi ktosi hovorí – šak to je zrkallo....“. Alebo zasa inokedy boli na výlete v jaskyni. A jedna hovorí:“ Mosím íst na záchod“. Ale kde v jaskyni? A druhá na to: „šak máš parazól“.......
Gazdiné si tiež počas driapania odkladali dlhšie perká – cca 20 cm - v počte 12 – 15 ks , ktoré potom domácimi niťami ozdobne zviazali – vyrobili si „masteničku“ a tou potom natierali koláče, plechy ap. A odkladali i kratšie, ktoré viazali s rôznymi farebnými mašličkami a vyrábali z nich „fašiangové perká“, ktoré chlapci nosili za klobúkom....
Táto práca bola len na krátku dobu prerušovaná podaním čaju, či jabĺčok a vyvrcholila v posledný deň „oldomášom“. Vtedy domáca pani nachystala pre všetky „pomocníčky“ bohatú hostinu – čaj, koláče, sušené hrušky, jablká a dačo aj „na zahriatie“ – pálené . Nuž a v ďalší deň sa mohlo začať s driapaním v ďalšom dome, tak ako sa dohodli – veď dievok na vydaj bolo v každom dome dosť a výbavu každá potrebovala. Navzájom si vlastne takto ženy pomoc odrábali.
Obyčajne sa kupovalo na zimu okolo 10 kg peria – od nás ženy chodili do dedinky Ratkovce pri Piešťanoch. Kedysi si však každá gazdiná chovala husi doma- na dvore ich mávala aj 15 kusov a decká ich chodili pásavať. Napr. z Potôčiek chodili s nimi decká na celý deň do Potekov, chodievalo sa na Barinu, do Jarku i ku Králke. Cez rok sa dva razy „škubali“ - teda perie sa z nich otrhalo a postupne zasa dorástlo. Muselo byť ale „zrelé“. Pri zabití husí sa nechávali celé krídla a tie sa používali na ometanie pavučín. Výbava z domáceho peria predstavovala 6 podušiek o rozmere 80x100 cm – do každej išlo 2 kg nadriapaného peria, 2 periny – duchny – o rozmere 160x200 cm - každá mala v sebe vraj 5 kg nadriapaného peria. Neskôr, keď sa už perie kupovalo, sa chystali do výbavy 4 podušky o rozmere 70x90 cm – v každej bolo 1,5 kg peria a 2 paplóny o rozmere 140x200 cm s 3 kg peria. Ak mala rodina viac dievok, treba si to vynásobiť. Takže príprava trvala roky. /zo spomienok Ranincovej Ĺ./
A keďže naša pani riaditeľka Bea zachováva všetky tradície a ešte máme v obci zopár žien, u ktorých sa driapačky pravidelne konali, tak v jedno pekné decembrové popoludnie mali deti zo školského klubu možnosť si vyskúšať driapanie peria v škole . Najskôr to ich zoznamovanie sa s perím bolo všelijaké – veď nemôcť silno fúkať za stolom, ani sa smiať tak, aby perie všade nelietalo, a aj samotné oddelenie peria od kostrnky chcelo troška času a rutiny, ale musím ich pochváliť, nakoniec to zvládli na výbornú. A mnohé z nich to robili skôr ako ich rodičia, ktorí neveriacky pozerali od dverí, čo to tie ich ratolesti robia......
Ďakujeme tetám Santovým Anke a Milke, Porubanovej Márii a Betákovej Oľge, že si našli čas a podelili sa o svoje zážitky, ďakujeme Tebe , Bea, že pripravuješ deťom takého stretnutia s minulosťou.
Janka Poláčková