späť

Veveričky

komentárov



 

 

 

V tomto roku bol výnimočný deň, aký býva len raz za štyri roky. Kým prišlo posledného februára, museli sme sa vyspať až 29-krát. A tešili sme sa naň my z 2.A aj s našimi kamarátmi prvákmi o to viac, že v ten deň nás čakala cesta do Nitry. Samozrejme, nielen cesta, ale najmä predstavenie v naozajstnom divadle s oponou, živým orchestrom a profesionálnymi hercami v krásnych kostýmoch. Hra mala názov VEVERIČKY a veľmi sa nám páčila. Napísal ju Ján Uličiansky, ktorého poznáme aj z našej čítanky a tiež z divadla v Trnave, kde sme vlani videli jeho OSTROV OBJAVOV.

 

Okrem veveričiek tu v Nitre vystupoval aj chlapec Vincko, ktorý sa pohyboval na vozíku, lebo pri hre sa mu stal úraz. Ale mal aj dobrých kamarátov, najmä Viktora, ktorý sa za Vinckovo nešťastie cítil tak trochu zodpovedný. Chodil za ním do kúpeľov a snažil sa ho rozveseľovať, hoci Vincko bol pre svoje nešťastie smutný a niekedy aj poriadne protivný.

Dozvedeli sme sa, že predmety na javisku sa volajú kulisy. Veľmi zaujímavou kulisou boli ihlany z bielych paličiek, ktoré predstavovali stromy. Veveričky si v nich spokojne bývali, šantili a veselili sa, kým neprišli drevorubači s pílami. V divadle to išlo čáry-máry-fuk, jedno pootočenie a stromy boli na polovicu. Chuderky, veveričky, sa museli odsťahovať a hľadať si iné bývanie. Toto sa stalo aj hlavnej hrdinke Veronke. Ľutovali sme ju, lebo v kúpeľnom parku boli všetky stromy obsadené a nikde ju nechceli domáce obyvateľky pustiť. Ešte, že pani Mokušková zasiahla včas a dohovorila mladým, aby sa trošku uskromnili.

V rozprávke to už tak býva, že všetko končí dobre a aj v tejto našej sa Vincko začal uzdravovať. Dokonca sa mu podarili aj prvé krôčiky po vlastných nohách, takže sa už môže tešiť na futbal s kamarátmi, ktorí naňho čakajú. Aj v texte pesničky sa spievalo, že „Každý človek túži mať niekoho rád. Veveričky k tomu treba prirátať! Podľa toho všetci chcú byť ľúbení... Práve preto je tak dobre na zemi.  Na šťastný koniec má každý právo,  preto sa vraciame do rozprávok.“

V škole sme sa potom o divadle rozprávali. Ocenili sme nápaditosť uja spisovateľa, koľko „orieškovských“ slov dokázal povymýšľať. Každá postava mala svoje meno spojené s nejakými orechami. Napr. veveričky: Oriešková, Orechová, Mandľová, Kokosová... všetky tieto plody sú vlastne orechy. Alebo pani Škrupinková, predavač Kešo, dirigent Gaštanenko, kúzelník Arašid či doktor Para – stále sme v orechovej ríši a ani sme nevedeli, že ich existuje toľko druhov. Na gramatike prišla reč aj na Orieškove kúpele a orieškové ... trebárs „rezy“, takže už vieme, prečo v takmer rovnakom slove raz dĺžeň treba napísať a inokedy je považovaný za chybu. Veru, ak chodíte s otvorenými očami, svet je pre vás veľmi vzrušujúci a zaujímavý.

 Mgr. Oľga Závacká

 





Diskusia




Hore