späť

OKTÓBER - MESIAC SENIOROV

komentárov



O spomienkach na október a o jednom zaujímavom výlete vám porozpráva pani zástupkyňa Oľga Závacká...

Tak si spolunažívame

Október sa tohto roku mimoriadne vydaril. Počas neho sme si užili poriadnu priehršť teplých slnečných lúčov a letné tričká naďalej kraľovali v našich skriniach a šatníkoch.

        Pomedzi pavučinky babieho leta sa však, tak ako po iné roky, zamiešali aj pavučinky vrások a šedín našich starých rodičov, ktorí v októbri majú svoj sviatok. Mesiac úcty k starším nás núti k zamysleniu nad tým, z koľkých dní sa skladá život tých, čo prišli na svet dávnejšie pred nami a najmä to, čím všetkým tieto dni dokázali naplniť.

       Poväčšine nám vychádza najviac starostlivosti o deti, vnúčatá, o zvieratká, o krásu okolia, kde bývajú, potom je to práca, priatelia, pomoc blízkym alebo aj neznámym ľuďom... Samé pozitívne hodnoty, ktoré stoja za to, aby sme z nich čo-to odpozerali a posunuli ďalej, ďalším generáciám.

V dnešnom svete plnom zložitých technológií, keď roboty a automaty nahrádzajú bežné činnosti, sa zdajú byť naši starí rodičia akoby stratení, čo sa i ako snažia držať krok s modernými zariadeniami.

My v škole vedieme deti k úcte voči babičkám a dedkom. Nechceme však, aby to zostalo len v rovine ošúchaného klišé.  Snažíme sa, aby žiaci mali možnosť sami posúdiť, že seniori i napriek svojmu veku dnešnému svetu rozumejú a vedia poradiť tam, kde zlyhávajú počítače a tabuľkové hodnoty.

            Preto sme privítali iniciatívu Klubu dôchodcov

tu v Trenčianskej Turnej podniknúť spoločnú vychádzku ZA TAJOMSTVAMI STROMOV. Konala sa 24. októbra. V tento deň síce školský zvonec odcengal začiatok vyučovania, ale už prvá hodina sa niesla v duchu príprav na cestu. Potom, len čo ranná hmla trošku ustúpila, sme sa v sprievode pánov - Mariána ČERVEŇANA, Martina JEŽÍKA,  Vladimíra ORSÁGA, Františka PREKOPA a Františka SVRBÍKA a Ing. Petra ZAJACA pohli smerom ku kostolu, odtiaľ k parku so vzácnymi lipami a ďalej okolo družstva až na Patlíkovú.

Cestou sme sa tu i tam zastavovali, aby sme zakývali teliatkam na družstve, ohmatali štruktúru stromovej kôry, zadívali sa na veveričku, ktorá sa utekala skryť do svojej komôrky v bútľavine, zblízka sme si obzreli šípky, nažky z javora, či ochutnali posledné černice. Pochrúmali sme aj kúsky čerstvo vyoranej repy. Samozrejme cukrovej a nejeden z nás si bledožltú buľvu pribalil do ruksaka, lebo ujovia spomínali, ako v  detstve bežne mávali buchty a záviny plnené práve nastrúhanou repou. Na druhý deň viacerí priniesli koláče na koštovku. Mňam!

         Bolože to radosti, keď sme v tráve objavili huby. Ujo síce povedal, že sú to iba „blázniváky“, ale huby to predsa len boli. O kus ďalej sme našli ďalšie a  ešte väčšie. Dozvedeli sme sa, že majú čudesný názov – hnojník.

            Cesta na čerstvom vzduchu

nám príjemne ubiehala. Ujovia podchvíľou objavili niečo zaujímavé a na všeličo nás upozornili. Napríklad na nebezpečenstvo udusenia, ktoré nám hrozí, keby nás napadalo vyliezť na senník a vyskúšať si skok do mäkučkého sena. Alebo na dômyselne vymyslený suchý polder, ktorý nás ochráni pred prívalom vody počas búrky, či na hroziacu ekologickú haváriu, ktorú môžu spôsobiť ľudia, čo vyvážajú odpad zo svojich dvorov a záhrad sem, konča polí. Obzreli sme si tiež zvláštnu rastlinu menom durman a zapamätali sme si, že jej plody, pripomínajúce gaštan v pichľavom kabátiku, sú prudko jedovaté, takže ho radšej nebudeme ani chytať. Pani učiteľka si spomenula, ako jej starká ukazovala černidlo, teda čierne guľôčky – plody kríka, ktorý lemoval cestu, na čom by nebolo nič pozoruhodné, akurát to, že si z neho kedysi žiaci varili atrament, aby mali čím v škole písať.

            Výlet bol vskutku zaujímavý

a poučný. Naučili sme sa nielen o prírode v okolí našej obce, ale čo-to sme „odkukali“ aj zo zvyklostí našich sprievodcov, ku ktorým slovo „SENIOR“ akosi nepasuje. Z detí veru málokoho napadlo ohrýzať cestou ovocie, zatiaľ čo ujovia si vykračujúc odrezávali nožíkom kúsky a jablko bolo raz-dva preč. Vitamíny z neho dodali energiu na ďalšie kilometre, ktoré sme mali pred sebou a dobrú náladu pridali ako bonus k tomu.

            Na druhý deň

            Takto naladení sme s ešte väčšou radosťou docvičovali program pre babičky a deduškov z domova sociálnych služieb, ktorí nás mali prísť navštíviť v piatok. Tešili sme sa, že im ukážeme našu modernú školu, kde pri učení využívame interaktívnu tabuľu a aj na takú jednoduchú vec, akou je napríklad násobilka, sa vieme naučiť rýchlo a zaujímavo. Pripravili sme si básničky a pesničky, ktorými sme si ich chceli uctiť, ba druháci nacvičili i zopár vtipných scénok na seniorskú tému.

            Počasie a boľavé nohy

však starčekom nedovolili prísť. Pani učiteľky nám vysvetlili, že pre nich je zdolať i tých pár desiatok metrov toľko, ako pre nás cesta na Inovec a späť. Nehneváme sa. Program sme predsa len spustili. Pozerali sa na nás tety upratovačky a pani učiteľka Švikruhová, ktorá je už na dôchodku. A babičkám a deduškom, ale aj tetám, ktorí sa o nich v domove starajú deň i noc, aby im rozveselili a spríjemnili dni staroby, sme na diaľku posielali pekné myšlienky a pozitívnu energiu. Veríme, že to cítili.

           Recept na vitalitu

       Pre nás je dôležité, že si deti uvedomili plynutie času. Aj ony raz zostarnú a nechceli by, aby sa k nim tí mladší správali bez úcty a pochopenia, či nebodaj s opovrhnutím. Ale zistili i to, že ľudia sa o svoju kondíciu a pozitívne naladenie musia pričiniť aj sami.  Zdravým spôsobom života s dostatkom pohybu, stretávaním s priateľmi naživo, nie cez monitor počítača a so zdravým jedlom plným vitamínov a živín namiesto sladkostí či presolených maškŕt z obchodu.

          Tieto pekné spoločne prežité chvíle s našimi prarodičmi však neboli posledné. Radi sa na podobnú akciu vyberieme opäť. Tešíme sa, čomu novému sa zasa priučíme.

 OZa

 





Diskusia




Hore